Don Quijote sa obratil k Sanchovi a povedal: "Sloboda, Sancho, je jednym z najvzacnejsich darov, co nebesa poskytli ludom; nevyrovnaju sa jej poklady, ktore skryva zem a more taji; za slobodu a cest mozno, ba treba nasadit zivot a naopak, otroctvo je najv„csie nestastie, ake m“ze cloveka stretnut."

Teza

18. jula 1936 sa zacal puc spanielskej armady proti vlade Ludoveho frontu. Puc v piatich zo siestich klucovych miest zlyhal. Pucisti boli uzavreti do niekolkych enklav, ktore by bola vlada o nejaky cas zlikvidovala, keby nebolo doslo k masivnej pomoci pucistom zo strany nacistickeho Nemecka a fasistickeho Talianska. V rozhodujucej chvili pre osudy povstania nemecke a talianske letectvo prepravilo potrebne posily. Nesk“r, v roku 1937 uz zo strany Nemecka a Talianska neslo o pomoc, ale rozsiahlu intervenciu.

Uz v prvom polroku vojny povstalci zavrazdili okolo 50 tisic privrzencov Ludoveho frontu. Neslo o nejake nahodile excesy, ale planovite vyvrazdovanie aktivistov lavice, ktore bolo uskutocnovane takym sp“sobom, aby zastrasilo jej privrzencov. Teror totiz pokracovaal aj po vitazstve povstalcov v roku 1939, s masovymi popravami sa prestalo az po skonceni druhej svetovej vojny, ked po urcitu dobu hrozila intervencia OSN.

Sily, ktore povstali proti vlade Ludoveho frontu, chceli v Spanielsku konzervovat taky stav, v akom sa nachadzalo na zaciatku storocia. Zjednodusene povedane, Spanielsko v tej dobe viac pripominalo Balkan ako zapadnu Europu.

Antiteza

Spanielsko mohlo a malo byt krajinou, kde komunisti mali preukazat, nakolko uprimny bol obrat, ktory sluboval VII. kongres Kominterny v roku 1935. Na obranu proti nastupujucemu fasizmu sa mali vytvorit vlady Ludoveho frontu, ktory by tvorili nielen lavicove, ale aj liberalne a krestanskodemokraticke sily. V spanielskych volbach vo februari 1936 ziskal Ludovy front 268 mandatov, z toho bolo komunistov iba 17, sily pravice a stredu ziskali 205 mandatov.

Komunisti sa vsak nespravali primerane svojmu postaveniu, ba nerespektovali skoro vyrovnany pomer politickych sil v krajine. Kratko po volbach ziadali skonfiskovat velkostatkarsku p“du, zostatnit priemysel, zeleznice a banky, v policii a armade realizovat rozsiahle cistky. Lenze neslo tu iba o realizaciu tychto poziadaviek. Vlada Ludoveho frontu nedokazala dostat pod kontrolu radikalne sily (napriklad anarchistov), ktore nielenze zacali zaberat tovarne a statkarsku p“du, ale aj realizovat "revolucny teror".

Ten sa zameral nielen proti politickym a "triednym" protivnikom, ale aj proti katolickej cirkvi. Spanielska katolicka cirkev nepochybne patrila k najkonzervativnejsim silam v krajine. Bola vyrazne protisocialisticka a protiliberalna, nezelala si republiku, no zaroven odmietala fasizmus. Komunisticke a anarchisticke prepadove oddiely vrazdili knazov a mnichov, vyhadzovali do vzduchu klastory a kostoly. Podla niektorych udajov bola zavrazdena p„tina biskupov a osmina knazov a mnichov. Niektori knazi boli upaleni, zaziva pochovani, ci ukrizovani.

Medzi krajinami, ktore pomahali republikanskej vlade, mal Sovietsky zv„z klucove postavenie. Vtedy vsak v ZSSR kulminoval stalinisticky teror, uskutocnili sa povestne "divadelne" procesy. Spolu so zbranami a poradcami ZSSR do Spanielska vyviezol aj tento typ teroru. George Orwell prvy vykrical do sveta, ze Spanielsko popri fasizme ohrozuje aj stalinizmus. Lenze akoby liberalne a lavicove sily chceli vidiet iba zlociny frankizmu a nechceli vidiet zlociny, ktore pachala druha strana. Platilo to aj naopak, krajne pravicove a konzervativne sily videli iba zlociny "cervenych".

Ironia dejin

Nacisticki piloti, ktori zrovnali so zemou baskicke mestecko Guernica, ktoreho osud bol predznacenim toho, co iba niekolko rokov cakalo dalsie europske mesta, si urcite predstavovali, ze budu v blizkej buducnosti bombardovat Prahu ci Londyn. Lenze po Guernike nasledoval nielen Belehrad, Roterdam ci Coventry, ale jej osud postihol aj mnohe nemecke mesta, najtragickejsie dopadli Drazdany.

Tusili vsak ti laviciari a lavicovi liberali, co nechceli vidiet teror stalinistov ci anarchistov, ze cosi podobne postihne nielen ich krajiny, ale aj ich samotnych? V case, ked sa uz v Spanielsku skoncil frankisticky politicky teror, vo vychodnej Europe sa na popraviska dostali mnohi z tych, co bojovali v Spanielsku, u nas to bol napriklad Andre Simone ci Osvald Zavodsky.

Nekomunistickych politikov vo vlade Ludoveho frontu m“zeme charakterizovat ako naslednikov "rytiera smutnej postavy" dona Quijota. Preukazali svoju slabost oboma smermi, napravo i nalavo. Franco vsak bol (nastastie pre dalsie osudy krajiny) sk“r ziakom Machiavelliho...

Za sovietsku pomoc Spanielska republika zaplatila zlatym pokladom krajiny. Franco si ju od Nemecka a Talianska vzal na uver. Ten sice zaplatil, ale nie splatil. Odmietol vstupit do svetovej vojny na strane nacistickeho Nemecka a cim viac sa blizila porazka fasizmu, tym viac hladal cestu ku kompromisu so Zapadom. Franco napriklad umoznil, aby cez Spanielsko mohli prechadzat zidovski utecenci. Dnes sa na Slovensku diskutuje o charaktere vojnoveho slovenskego statu. Jeho predaci sa netajili tym, ze si beru vzor z Franka, lenze nedokazali vymknut sa zo zavislosti na Hitlerovi, co sa neda nijak oddiskutovat.

Po druhej svetovej vojne, este za Frankovho zivota, sa Spanielsko zacina ekonomicky modernizovat, prestava byt zaostalou agrarnou krajinou. Naviac sa podarilo unosne vyrovnat ekonomicke rozdiely medzi regionmi, co sa nepodarilo v Taliansku ci Ceskoslovensku. To vytvorili predpoklad pre velkoryse vyriesenie narodnostnej otazky.

Niekedy v 60. rokoch sa v Spanielsku zacina "odm„k". V pololegalite zacali vznikat demokraticke politicke struktury: lavicove robotnicke komisie i pravicove liberalne politicke kluby. Este pocas Francovho zivota ludove hlasovanie rozhodlo, ze sa Spanielsko stane znova monarchiou. Franco si myslel, ze buduceho krala Juana Carlosa vychoval na svoj obraz. Ukazalo sa vsak, ze prave kral zohra nezanedbatelnu ulohu pri reformach, ktore nakoniec Spanielsko transformovali na zapadoeuropsku krajinu v plnom zmysle slova.

Synteza

Po sestdesiatych rokoch je pre Spanielov obcianska vojna iba skaredou spomienkou. Treba podotknut, ze svoju vinu na tragedii svojej krajiny si uvedomili aj komunisti. Ostro odsudili okupaciu Ceskoslovenska v roku 1968 a zacali razit pojem "eurokomunizmus", ktory mal byt zasadne odlisny od toho sovietskeho.

Hoci ma Spanielsko nezavideniahodne problemy (napriklad s baskickym separatizmom), nik uz nem“ze spochybnit jeho politicku a ekonomicku prislusnost k Zapadu. Zo spanielskych skusenosti s transformaciou spolocnosti by sa v mnohom mohli poucit "nove demokracie" stredovychodnej Europy. Totiz Spanielsku sa naozaj podarilo dosiahnut celonarodne zmierenie. Minulost pre Spanielov nie je zdrojom vycitiek, ale zdrojom pochopenia, k akym tragickym koncom moze viest neochota pochopit politickeho protivnika.

Karel Capek napisal v roku 1936 basen, kde tvrdi, ze na konci tohto storocia si budu ludia pripominat hrozu spanielskej obcianskej vojny. Zial, prisli hroznejsie veci a Spanielsko sa na konci tohto storocia skor stalo symbolom nadeje, nadeje aj pre nas.

Jan Culík | Department | Home