Jan Culík | Department | Home
Madarom na Slovensku asimilacia s vacsinovym slovenskym narodom v dohladnej dobe nehrozi. Necitia sa tu totiz tak dobre, aby asimilovali dobrovolne a spontanne, ale nemaju ani take zle podmienky, aby asimilovali nasilne a proti svojej voli. Vonkajsie prostredie im dava dostatok podnetov, aby nezabudli na svoju odlisnost a osobitnu identitu.
Velka cast vacsinoveho etnika sa voci madarskej minorite este stale velmi ostro a casto aj negativne vymedzuje. Existujuce etnicke napatia a konflikty vsak zatial nenadobudli taky rozsah a intenzitu, aby bezprostredne ohrozovali identitu madarskej mensiny. A hlavne - mensina ma este stale dostatok moznosti branit sa akymkolvek podobnym pokusom.
Terminy "mensinova otazka" a "madarska otazka" sa na Slovensku pouzivaju skoro ako synonyma. Madari tvoria takmer 11 % slovenskeho obyvatelstva. K inej ako madarskej mensine sa pri poslednom scitani obyvatelstva prihlasilo len okolo 3 % slovenskych obcanov. Problemy menej pocetnych mensin suvisia s ich snahou o zachovanie vlastnej identity a objavuju sa predovsetkym v kulturnej rovine. Osobitnu kapitolu tvoria Romovia, ktorych problemy sa prejavuju hlavne v socialno-ekonomickej rovine. V jasne politickej rovine sa spomedzi mensinovych tem nachadza len "madarska otazka".
Vyrazom toho je existencia madarskych politickych subjektov na Slovensku. Bolo to tak pocas prvej Ceskoslovenskej republiky a je to tak i dnes. Madarske strany zacali vznikat hned po pade byvaleho rezimu - najstarsia z nich (Madarska nezavisla iniciativa - MNI) dokonca uz 18. novembra 1989. Istym specifikom Slovenska je pluralita mensinovych stran. Kym inde v Europe zvyknu mat mensiny nanajvys jednu politicku stranu, na Slovensku posobi az pat madarskych stran - z toho tri relevantne so zastupenim v parlamente: konzervativne Madarske krestanskodemokraticke hnutie (MKDH), liberalna Madarska obcianska strana (MOS vznikla z MNI) a hnutie Spoluzitie, ktore v narodnostnych otazkach vystupuje nejradikalnejsie. Stav uchadzajuci, tendencia znepokojujuca Pri zbeznom, statickom a viac menej formalnom pohlade na postavenie madarskej mensiny by zrejme Slovensko nedostalo zlu znamku. Madari na Slovensku maju svoje politicke strany i dalsie organizacie. Maju v primeranej miere poslancov v parlamente, mnohych starostov, primatorov a poslancov miestnych samosprav. Maju slusne vybudovanu siet mensinovych skol s vyucovacim jazykom madarskym - od materskych cez zakladne az po stredne. Maju v madarcine vychadzajuci dennik a mnozstvo dalsej periodickej i neperiodickej tlace. Maju svoj kulturny zv„z s bohatou kulturnou cinnostou, dve profesionalne divadla a dalsie kulturne institucie. Na kulturne aktivity mensin financne prispieva aj stat. Ustava garantuje niektore mensinove prava, okrem ineho i pravo na pouzivanie mensinoveho jazyka v uradnom styku.
Odvolavajuc sa na tieto skutocnosti zvyknu slovenski vladni predstavitelia hovorit o tom, ze madarska mensina na Slovensku ma take postavenie ako maloktora mensina v Europe. Takyto pohlad je vsak velmi zjednodusujuci a prehliada prinajmensom tri dolezite problemy. 1. Nie je mozne nivelizovat potreby povedzme partisicovej, roztrusenej a takmer uz asimilovanej mensiny s potrebami mensiny, ktora predstavuje 11 % obyvatelstva krajiny, zije na pomerne kompaktnom uzemi a ma silne vyvinute narodnostne citenie. 2. Nie je mozne pozerat sa len na aktualny stav ignorujuc vyvojove trendy. Na ich zaklade totiz mozno konstatovat, ze situacia madarskej mensiny sa od nastupu sucasnej slovenskej vlady sustavne a preukazatelne zhorsuje. 3. Snad najdolezitejsim kriteriom spravnosti mensinovej politiky tej ktorej vlady je pocit spokojnosti prislusnikov dotycnej mensiny - a ten Madarom na Slovensku evidentne chyba.
V roku 1995 prislo ku kvalitativnej zmene polohy, v ktorej sa nachadza "madarska otazka" na Slovensku. V predchadzajucom obdobi vznikali etnicke problemy v SR najma preto, ze slovenska vladna reprezentacia nerozsirovala priestor mensinovych prav tak rychlo a do takej miery, ako by si to predstavitelia madarskej mensiny zelali. Konflikty potom vznikali z toho, ze cast slovenskych politikov odmietala akekolvek rozsirovanie tohto priestoru, ci dokonca navrhovala jeho zuzenie. Az do konca roku 1994 vsak zvacsa neuspesne.
Od roku 1995 vsak uz vladna garnitura zacala siahat na konkretne vymozenosti madarskej mensiny. Nacionalisti, ktorych vo vladnej koalicii nereprezentuje len extremisticka Slovenska narodna strana (SNS), ale aj pocetne kridlo v Meciarovom Hnuti za demokraticke Slovensko (HZDS), presli od hrozieb k cinom.
Dramaticky sa vyvijala situacia okolo tzv. alternativneho, cize dvojjazycneho vyucovania. Rezort skolstva pripadol v koalicnej vlade nacionalistickej SNS, co nemohlo zostat bez nasledkov. Ministerstvo skolstva sa napriek zjavnemu odporu madarskej rodicovskej a ucitelskej verejnosti pokusilo na skolach s vyucovacim jazykom madarskym zaviest dvojjazycne vyucovanie. Oficialnym dovodom bola snaha zlepsit uroven ovladania slovenskeho jazyka absolventmi madarskych skol. Madari v tom videli prvy krok k likvidacii ich skolstva a v konecnom dosledku k ich asimilacii, preto proti tymto snaham ostro protestovali. Ak si odmyslime niekolko odvolanych riaditelov madarskych skol, ministerstvo naozaj nakoniec dodrzalo deklarovanu zasadu dobrovolnosti. Hoci boli vytvorene podmienky pre zavedenie alternativneho vyucovania aj pri minimalnom zaujme rodicov, realne k tomu prislo len na jednej zakladnej, troch strednych a 28 materskych skolach. Napriek minimalnemu zaujmu rodicov, ich ostrym protestom, nesuhlasu ucitelov a celkovemu fiasku akcie sa ministerstvo skolstva myslienky alternativneho vyucovania este stale nevzdava.
Vaznejsie prakticke dopady ako nesikovne realizovany utok na mensinove skolstvo mal pristup vlady k financnej podpore mensinovych kultur. V roku 1995 nastupila v tejto oblasti tvrda restrikcia. V porovnani s predchadzajucim rokom klesli prostriedky pre narodnostne kulturne zv„zy z 24,15 mil. Sk na 12,89 mil. Sk. Pre narodnostnu periodicku tlac z 29,5 mil. Sk na 12,045 mil. Sk. Pre narodnostnu neperiodicku tlac z 11 mil. Sk na 2,41 mil. Sk.
Zarazajuce na celej veci je, ze celkovy rozpocet ministerstva kultury sa v roku 1995 zvysil. Priam ukazkovym prikladom arogantneho pristupu sucasnej slovenskej vlady k mensinam je pridelenie priblizne polovice z prostriedkov statneho rozpoctu urcenych na podporu mensinovych kultur vlade blizkym slovenskym periodikam na vydavanie priloh pre narodnostne mensiny.
Takymto sposobom bolo denniku Slovenska republika poskytnute 8,75 mil. Sk, denniku Hlas ludu 6 mil. Sk, a mesacnikom Slovensky juh a Slovensky sever 5 mil. Sk. Ich citannost prislusnikmi mensim (statisticky je to overitelne len pri madarskej mensine) je pritom uplne minimalna. V„csine madarskych periodik bola v roku 1995 odopreta dotacia, v dosledku coho niektore z nich zanikli (A Het, Nap, Keleti Naplo, Sansz, Priatel, Sarga Szamar), ine museli zmenit periodicitu. Madarsky kulturny zvaz CSEMADOK musel prepustit takmer vsetkych zamestnancov. Vazne problemy sposobene nedostatkom financii mali aj ostatne mensinove kulturne zvazy a media.
V novembri 1995 bol prijaty zakon o statnom jazyku, ktory napriek ubezpecovaniu vladnych predstavitelov o opaku obmedzil pouzivanie mensinovych jazykov. Vo viacerych pripadoch uplne nezmyselne a pod hrozbou vysokych pokut prikazuje pouzivanie statneho (slovenskeho) jazyka aj tam, kde to znanema zasah do slobody prejavu ci privatnej sfery ako takej. Za zakladny nedostatok zakona je povazovane, ze zrusil zakon o uradnom jazyku z roku 1990, ktory prislusnikom mensin umoznoval pouzivat ich jazyk v uradnom styku tam, kde ich podiel dosahoval aspon 20 %. Novy zakon tuto problematiku nijako neriesi, cim vznika pravne vakuum. Samospravy niektorych obci sa ho pokusili prekonat tym, ze odvolavajuc sa na ustavu vydali vseobecne zavazne nariadenia, ktorymi povolili pouzivanie madarskeho jazyka v styku obcanov s organmi samospravy. Parlamentny vybor pre verejnu spravu, uzemnu samospravu a narodnosti sa vsak uz onedlho bude zaoberat navrhom na ich zrusenie.
Oproti ocekavaniam sa menej dramaticky vyvijala situacia okolo noveho uzemnospravneho clenenia. Este pred dvoma rokmi to pritom bola horuca tema, ktora hrozila prerast do nepokojov na juznom Slovensku. Najvaznejsie obavy zo strany Madarov, ze pride k vytvoreniu severojuzne orientovanych krajov, umelo "riediacich" podiel prislusnikov mensiny, sa napokon nenaplnili. Ani tak vsak v ziadnom z novych osmich krajov netvoria Madari vacsinu a schvalene znenie zakona nezohladnuje predstavy madarskych stran. Pocet okresov sa rozsiril z 38 na 79 a zaroven ma zaniknut 121 niekdajsich obvodov. Etnicky aspekt tohto problemu predstavuje skutocnost, ze v severnych oblastiach sa obvody, hoci pomerne male, castejsie zmenili na nove okresy, kym na juhu nevznikli nove okresy v niktorych pripadoch ani z obvodov, ktore splnali vsetky vladou stanove kriteria a kde takuto volu prostrednictvom peticii prejavila v„csina obcanov alebo predstavitelov samosprav. Az na vynimky zaostanu na juhu velke okresy z roku 1960 - len v dvoch z nich je madarska mensina v pocetnej prevahe. Ak by boli akceptovane navrhy na vytvorenie novych okresov na juhu Slovenska, pocet "madarskych" okresov by sa urcite rozsiril. Zakon o uzemnom a spravnom usporiadani vsak este nenadobudol ucinnost, lebo prezident ho vratil sp„t parlamentu a ten ho este nepotvrdil.
Postavenie madarskej mensiny je uzlovym problemom aj v slovensko- madarskych medzistatnych vztahoch. Prave rozlicnou interpretaciou ustanoveni zakladnej slovensko-madarskej zmluvy, ktore sa dotykaju problematiky mensin, bolo na slovenskej strane zdovodnovane rocne odkladanie jej ratifikacie. Zmluva bola v marci 1995 podpisana s umyslom zlepsit slovensko-madarske vztahy. Za rok medzi jej podpisanim a jej ratifikaciou v slovenskom parlamente sa vsak slovensko-madarske vztahy dostavali do stale konfrontacnejsej polohy. Nie je dovod si mysliet, ze za sucasnej vlady by mohli byt ine.
O to vacsi vyznam maju preto vztahy medzi madarskymi stranami a demokratickou slovenskou opoziciou. Aj slovenske demokraticke sily si totiz uchovavaju od madarskej koalicie isty distanc. Neangazuju sa prilis v kauzach, ktore znepokojuju madarsku mensinu. Brania sa tesnejsej spolupraci. Poslanci opozicnej Demokratickej unie a Strany demokratickej lavice dokonca az na dve vynimky hlasovali za zakon o statnom jazyku.
Napriek tomu je rozdiel medzi rezervovanostou sucasnej opozicie a konfrontacnou liniou vladnej koalicie neprehliadnutelny. Demokraticke sily uz pocas svojho pobytu pri moci v case vlad Jana Carnogurskeho a Jozefa Moravcika ako aj prvej vlady Vladimira Meciara dokazali, ze slovensko- madarske vztahy mozu byt aj pokojnejsie. Ani oni sice neriesili mensinove problemy k absolutnej spokojnosti reprezentacie madarskej mensiny, ale predsa len ovela civilizovanejsie a ustretovejsie ako sucasna vlada.
Nastastie pre madarsku mensinu i pre slovensko-madarske vztahy sucasna slovenska opozicia k sformovaniu alternativy voci existujucej moci jednoducho potrebuje madarske strany. Na zaklade dlhodobych trendov volebnych preferencii si totiz tazko mozno predstavit taky vysledok buducich volieb, po ktorych by mala sucasna opozicia v parlamente v„csinu aj bez Madarskej koalicie. To vsak neznamena, ze vsetky problemy zostanu visiet vo vzduchoprazdne este niekolko rokov, kym vladny palac v Bratislave nedostane noveho majitela.
Na slovensku "madarsku otazku" su mozne dve odpovede. Ak si slovenske i madarske demokraticke sily uvedomia, ze riesenie mensinovej problematiky je predovsetkym zalezitostou demokracie, budu moct postupovat spolocne, cim sa vytvoria predpoklady pre skutocne riesenie existujucich problemov a postupne odstranovanie jestvujucich napati. Ak prevazi cisto etnicky rozmer problemu, zostane madarska mensina v konflikte so sucasnou vladou pravdepodobne osamotena. Potom hrozi, ze sa bude coraz viac uzatvarat do seba a situacia sa zacne radikalizovat.
Obe cesty su rovnako dobre mozne. Upokojujuce na celej veci je snad len to, ze pre vyriesenie slovensko-madarskej tajnicky nebude rozhodujuca uz vopred odhadnutelna odpoved nacionalistov z vladnej koalicie, ale vysledok uvah demokratickej opozicie.
Ondrej Dostal (1971) je politickym komentatorom dennika SME. Zakladajucim clenom Dokumentacneho centra pre vyskum slovenskej spolocnosti a Obcianskeho institutu Bratislava. Spoluautorom knihy Ku korenom nenavisti v slovenskych novinach.
Jan Culík | Department | Home