Ako chapat, ako spoznat, co je dnes na Slovensku podstatne, co podruzne, kde hladat priciny dnesneho stavu a co len symptomy? Ktore udalosti signalizuju kvalitativne zmeny a ktore len kvantitativny posun? Ktore z prebiehajucich udalosti posuvaju demokraticku scenu na Slovensku ci uz dopredu alebo dozadu?

Na dnesnej vyrazne polarizovanej slovenskej politickej scene je rozdelenie stranickych zoskupeni tak silne, ze kazdy verejne vyjadreny politicky postoj zaraduje ten ktory politicky subjekt na jednu alebo druhu stranu. Snaha o nadstranickost vyznieva nielen alibisticky, ale podkopava legitimitu toho, ktory sa o taku poziciu snazi. Tato absurdna situacia napriklad zapricinuje, ze rozhodnutia Najvyssieho alebo Ustavneho sudu, prijate po nestrannom a nezavislom rozhodnuti sudcov, su vnimane ako verdikty politicky zamerane proti vladnej koalicii. Rozdiely medzi stranami nie su len v prezentovanych nazoroch, ale v rozdielnom chapani pravneho statu ("Rechtsstaat"). Jedni tento koncept chapu ako prostriedok na dosiahnutie vacsiej moci, druhi ako nastroj na striktnu kontrolu moci.

Tri zakladne demokraticke institucie - parlament, vlada a sudnictvo - su na Slovensku ustanovene, no duch demokracie chyba. Demokraticka struktura je ustanovena, no ich vzajomne vztahy su stale nevyvazene. Duch demokracie mozno place, no Rechtsstaat neprotestuje. Registrujeme nedemokraticke postupy, ktore vsak nie su v rozpore so zakonmi a ktore su odsuhlasene demokraticky zvolenym parlamentom. Z tohto pohladu sa m“ze zdat, ze parlamentna vacsina si m“ze odhlasovat co chce a je schopna demokratickymi prostriedkami ohrozit samotnu demokraciu. Teda akasi obdoba Weimarskej republiky. Myslim si vsak, ze takyto posun nie je tak lahko realizovatelny.

Hoci demokraticky rezim ma v sebe zakodovanu nestabilitu, obsahuje zaroven ochranne paky, ktore chrania demokraciu, ak niektora z jej institucii sa pokusa o vacsiu moc ako jej prinalezi. Rozhodnutia vykonnej a legislativnej moci su obmedzovanne sudnictvom a kontrolovane mediami. Medzinarodne pravo, clenstvo alebo uchadzanie sa o clenstvo v medzinarodnych organizaciach ako aj kredit u financnych institucii, to vsetko robi demokraciu dnes odolnejsiu ako za cias Weimarskej republiky.

Faktom zostava, ze v Slovenskej republike demokraticka struktura existuje a prave preto kazdy pokus o jej okliestenie vzbudzuje vlnu protestu na Slovensku ako aj mimo neho. Klucova kontrolna institucia - sudnictvo - si postupne upevnuje poziciu, ktora jej pravom prinalezi. Media, ako Slovenska televizia a Slovensky rozhlas, ktore nie su v skutocnosti nezavisle, p“sobia zo dna na den absurdnejsie. Doba ich posobnosti je v demokratickom rezime casovo vymedzena. Vlada a statna sprava nepracuju mimo zakon a korupcia - bezny jav v kazdom zriadeni a v kazdej dobe, vsak ano - je vecou prokuratury. Ak ta nezasahuje ihned proti tym, co prekrocili zakon, jedna z demokratickych institucii si neplni svoju povinnost. No ak sa prekrocil trestny zakon dnes nevidim d“vod preco by Rechtsstaat nezasiahol v buducnosti a nespravil zadost spravodlivosti. Hoci mlyny pravneho statu, zda sa, melu pomaly - boli dlho mimo prevadzku.

Demokracia ma v sebe zakodovanych mnozstvo absurdnosti, ba co viac, je to jedna z jej vlastnosti, ktore k nej neodmyslitelne patria. Hladanie jednoduchych rieseni na odstranenie paradoxov demokracie vlastne podkopava jej fungovanie. Hladanie jednoty - v mene spravnej veci a za blaho v buducnosti - pomocou akehokolvok ideologickeho tarania je len dalsim nezmyslom, o ktory sa obcas pokusaju "neznali" a fanatici, ako sme to zazili za socializmu.

Problemy slovenskej politickej sceny su len zdanlivo obmedzene na aktivity vladnej koalicie. To su tie jednoducho popisatelne deje, ktore sa nejlahsie prezentuju navonok. Fatalizmus a cynizmus casti spolocnosti povazujem pre demokraciu na Slovensku za prave tak nebezpecne javy ako povedzme bizarne p“sobenie Macuskovej parlamentnej komisie. Tretimi do partie antidemokratov, popri "neznalych" a fanatikoch, su pravecynici. Prave medzi mnohymi slovenskymi vzdelancami badat v poslednom case cynicky postoj ci odstup voci politickemu vyvoju doma. Tento pristup nie je o nic menej nebezpecy ako vycinanie ignoranta alebo pustosenie fanatika. Neznaly si m“ze teoriu demokracie osvojit, intelektual - fanatik je contradictio in adjecto, hoci 20. storocie robi vsetko pre to, aby toto protirecenie podkopal. No cynik, ktory sa snazi zrelativizovat kazdu hodnotu a vieru, ktory pre vlastnu neschopnost ci nev“lu mavne nad vsetkym povysenecky rukou, je nebezpecny. Teda aj cynik, ktory povie, ze Slovensko si nic ine nezasluzi a ze ma, co chcelo. Nebezpecny, pretoze k takymto postojom m“ze dospiet, casto racionalnym dedukovanim, hociktory inteligentny clovek. Ako vzdy a vsade tak aj na Slovensku je cynizmus skvely recept pre cast intelektualov - bud zd“vodnit vlastnu rezignaciu na veci verejne, alebo zracionalizovat svoju vlastnu nedemokraticku cinnost.

Ak dnesna obecna znalost slovenskych dejin a pomerov je v Cechach pod bodom mrazu, tak aj v minulosti, bohuzial, znalost Slovenska nemalo castokrat viac ako anekdoticku a stereotypnu podobu - samozrejme cest vynimkam. Nepisal by som tieto riadky v tak ostrom svetle, keby na Slovensku samotnom znalost modernych slovenskych dejin bola o vela d“kladnejsia. Temou jednej analyzy o zdroji a pricinach sucasneho rozdelenia slovenskej spolocnosti by mohla byt prave ignorancia vlastnych modernych dejin. Prave ona spolu s neochotou viest dialog delia slovensku spolocnost viac ako ideologicke importy z r“znych svetovych stran.

Slovensko potrebuje na riesenie svojich problemov katarzne debaty namiesto okrikovania cez barikady. Mozno v dnesnej atmosfere nie je este cas na dialog, no treba sa pripravovat na dobu, ked podmienky alebo zdravy rozum dotlacia za spolocny st“l obidve strany. Dovtedy je potrebne pripravit vsetky temy, poznat detaily a suvislosti, ktore bude treba prediskutovat a riesit, tak ako to urobili disidenti pocas normalizacie v Cechach. Dnesna napata doba, nabita konkretnymi kazdodennymi udalostami, neposkytuje na Slovensku priestor na vseobecne uvahy, a povazuje sa za naivne klast zdanlivo abstraktne otazky. Nateraz sa ad absurdum dennodenne a detailne rozobera a konfrontuje to, co noveho naservirovali politici.

Nepodlieham zaroven naivnej iluzii, ze akykolvek dialog bude automaticky viest ku konsensu medzi dvoma kvalitativne rozdielnymi castami spolocnosti - narodnou a obcianskou. Upevnovanie nacionalneho vedomia ako vychodisko z tazkosti, ako ochranny stit voci bezbrehemu konzumu a masovej kulture je mozno iracionalny, no v kazdom pripade ochranny reflex. Len dlhodoba skusenost s demokraciou postupne presvedci mnohych dalsich, aj ked nie vsetkych, ze nacionalizmus a demokracia su nezlucitelne a ze v dlhodobej perspektive nie je nacionalizmus pre Slovensko prospesny. Takato postupna krystalizacia by mala izolovat malu skupinu xenofobov a hulvatov, ktorych demokracia dokaze kontrolovat a trpiet. Nateraz su poprepletani v zastupoch neistych, dezorientovanych a ustrachanych, ktorych lakaju na svoju stranu nacionalisti a populisti. Dialog, teda vzajomne respektovanie sa a hladanie rieseni, nem“ze nastat sk“r, ako sa neukonci spominana krystalizacia spolocnosti. Sucasna nestabilna a patova situacia tento proces paradoxne urychluje.

S. Abraham (1960). V roce 1981 emigroval do Kanady. Absolvoval University of Toronto (B. A.) a Carleton University Ottawa (M.A.). Dnes zije v Bratislave, dokoncuje disertacni tema "Intelektualove a moc", bude vydavat kriticky ctvrtletnik Kritika & Kontext.

Jan Culík | Department | Home